Michalovce
-2°
hmla
humidity: 100%
wind: 2m/s E
1°
Wed
-1°
Thu
-0°
Fri
-3°
Sat
Weather from OpenWeatherMap

Archív

Kategórie

Územný plán obce

História

HISTÓRIA OBCE KRÁSNOVCE OD PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY DO KONCA 20. STOROČIA

Administratívno – územná príslušnosť:
V rámci Uhorska obec patrila do Zemplínskeho komitátu, stolice, župy a slúžnovského obvodu, okresu Michalovce. V roku 1883 obvodný notariát pre naše bezprostredné okolie sídlil vo Vŕbnici. Pravdepodobne 1895 vznikol nový matričný a notársky úrad so sídlom v Močaranoch. Od uvedeného roku vznikla povinnosť viesť i štátne matriky. Agenda neúmerne narástla a tento fakt výrazne prispel k vzniku nových úradov. Informácie z roku 1919 zaznamenávajú, že našim predkom najbližší poštový úrad pracoval v Pozdišovciach, telegrafický úrad, železničná a četnícka stanica v Michalovciach. V roku 1921 „močariansky“ notársky úrad už vykonával svoju činnosť v Pozdišovciach. V roku 1918 na troskách Rakúsko – Uhorska vzniká aj nový štát Československo (ČSR). Samozrejme postupne sa menilo administratívno – územné členenie. V roku 1923 „pôvodnú“ Zemplínsku župu nahradila Župa č. XX (Košická župa, Košická veľžupa). O päť rokov neskôr krajinské vystriedalo župné zriadenie. Po vzniku vojnového Slovenského štátu (1939-1945) najvýchodnejšiu časť Slovenska začlenili do Šarišsko – Zemplínskej župy so sídlom v Prešove. Po oslobodení a obnovení ČSR sa naša dedina stala súčasťou nového Prešovského kraja, od roku 1961 Východoslovenského kraja. Po vzniku Slovenskej republiky (SR) v roku 1993 sa pôvodný Východoslovenský kraj rozdelil na dve časti. Krásnovce pripadli novozaloženému Košickému kraju, ku ktorému patria až do dnešných dní. Župná či krajská príslušnosť Krásnoviec sa síce menila ale zaradenie do okresu Michalovce bolo stabilné.

Názov obce
Prvú písomnú zmienku o Krásnovciach uvádza listina zo začiatku 15. storočia, v ktorej pisár zapísal latinský názov „Krazna“. V takomto tvare sa spomína v starých písomnostiach od 15. do 17. storočia. V nasledujúcom období sa podoba názvu menila len minimálne: 18. storočie – Krasznocz, Krasnowcze, Krasznowa; 19. storočie – Krásznócz, Krásnowce, Krásnowá; v rokoch 1863 – 1902 Krásznóc; v rokoch 1907 – 1913 Karaszna. Od roku 1920 sa ustálil názov Krasnovce. Dnešný názov v podobe Krásnovce úrady oficiálne zaviedli od roku 1927.

Počet obyvateľov
Podľa údajov z prvého celoštátneho „jozefínskeho“ sčítania obyvateľstva v Uhorsku z rokov 1785 – 1787 v našej obci žilo 376 obyvateľov v 65 rodinách. V roku 1828 sa počet krásnovčanov zvýšil na 380, o 41 rokov neskôr tu žilo 593 ľudí. V dôsledku vysťahovalectva v rokoch 1869 – 1880 začal počet našich predkov rapídne klesať. Na prelome 19. a 20. storočia ich bolo okolo 500. Po roku 1910, kedy začala ďalšia vlna vysťahovalectva, počet obyvateľov opäť poklesol. Údaje z roku 1919 uvádzajú, že v Krásnovciach žilo 525 obyvateľov (255 mužov a 270 žien). V roku 1921 celkový počet klesol na 487 ľudí (227 mužov a 260 žien) , v roku 1930 stúpol na 519 obyvateľov. Opätovný pokles zapríčinili udalosti 2. svetovej vojny a migrácia. V roku 1950 bolo v obci napočítaných 452 obyvateľov a populačný trend v nasledujúcich 20 rokoch naberal stúpajúcu tendenciu. V roku 1970 už v obci žilo 555 obyvateľov. Od tohto obdobia počet obyvateľov, z dôvodu migrácie do miest za prácou, neprekročil hranicu čísla 590. Podľa najnovších údajov z roku 2001 je k tunajšiemu trvalému pobytu nahlásených 583 ľudí.

Národnostná štruktúra obyvateľstva
V bývalom Uhorsku dochádzalo veľmi často ku skresľovaniu údajov v oblasti národnostného zloženia. Komplikácie v tejto oblasti ešte vzrástli po rakúsko – maďarskom vyrovnaní, keď násilná a radikálna maďarizácia nadobudla masové rozmery. Tento trend neobišiel ani štatistiky, v ktorých sa umelo „vylepšovali počty“ Maďarov v jednotlivých obciach. Presnejšie údaje máme z roku 1919, keď sa k „československej“ národnosti prihlásilo 492, k rusínskej národnosti 28 a k nemeckej národnosti 5 občanov. V kolónke „iná národnosť“ je zapísaná nula. Podľa prvého sčítania obyvateľstva na území Slovenska v rámci Československa z roku 1921 v Krásnovciach žilo 451 občanov „československej“ národnosti, 1 občan ruskej národnosti a 35 občanov židovskej národnosti. Prevažnú časť obyvateľstva tvorili, samozrejme, Slováci, vtedajším rozhodujúcim ideovým a politickým prúdom chápaní ako Čechoslováci. Gréckokatolícki veriaci sa hlásili prevažne za Slovákov a pravoslávni veriaci sa často hlásili k ruskej či rusínskej národnosti. V roku 1930 prebehlo ďalšie sčítanie obyvateľstva. Podľa neho v Krásnovciach žilo 474 Slovákov, 37 Židov (Izraelitov), 5 Maďarov, 2 Rusíni a 1 Nemec. V nasledujúcich desaťročiach počet obyvateľov, prihlásených k tej – ktorej národnosti, vo väčšej či menšej miere kolísal. Podľa údajov z roku 2001 tu žije 574 občanov slovenskej, 2 maďarskej, 2 českej, 2 rusínskej a 2 občania ukrajinskej národnosti. Jeden občan svoju národnosť neuviedol.

Počet domov a ich opis
Podľa prvého sčítania domov v Uhorsku z roku 1598 bolo v obci 16 poddanských domov. Do súpisu sa počítali len sedliacke domy, nie sú tam zahrnuté panské či šľachtické obydlia, mlyny, hospodárske stavby a podobne. Údaje z celoštátneho súpisu v rokoch 1785 – 1787 hovoria o 36 domoch, v roku 1828 v obci stálo 50 domov, v roku 1880 už 63 domov. Do roku 1910 počet domov stúpol na 115, v roku 1919 ich stálo 116. Neskôr počet mierne klesal. Podľa sčítania z roku 1961 počet domov prekročil hranicu 120 a v 70 – tych rokoch 20. storočia bolo v Krásnovciach spolu vyše 130 domov. Aktuálne údaje z roku 2001 hovoria o 170 domoch, z toho je trvale obývaných 153 rodinných domov. Domy v 18. a 19. storočí sa úplne líšili od dnešných moderných príbytkov. Na výstavbu sa používal prírodný materiál – drevo, slama a hlina. Obydlia boli drevené, omietnuté zvonku i zvnútra „hlinenou omietkou“ a pokryté slamou. Začiatkom 20. storočia, najmä po 1. svetovej vojne, si začali bohatší občania – gazdovia budovať domy z pálených tehál a kameňa. Išlo o trojpriestorový murovaný dom s uzavretým dvorom a hospodárskymi budovami, stavanými na dĺžku na záhumniach, popri ktorých viedli cesty smerom do poľa. Chudobnejší obyvatelia si rovnaký typ domu stavali z nepálených tehál, ktoré boli vyrobené zo zmesi blata a sečky. Neskôr sa aj tieto typy domov budovali na betónových základoch, strecha sa pokryla plechom alebo šindľom. Po skončení 2. svetovej vojny sa v Krásnovciach začali stavať nové domy so štvorcovým pôdorysom, prípadne tvarom v podobe písmena L. Od konca 60 – tych a začiatku 70 – tych rokov sa už budovali moderné poschodové rodinné domy. Vnútorné vybavenie sa tiež zlepšovalo realizáciou moderných kúpeľní, sociálnych zariadení, inštalovaním nového nábytku a ostatného domového príslušenstva. Hoci sa počiatky elektrifikácie obce kladú do roku 1930, ešte v 40 – tych rokoch bolo vlastnenie rádia či elektrickej práčky pomerne vzácnym javom. Masové využívanie elektrických spotrebičov sa rozšírilo až koncom 50 – tych rokov.

Obecná samospráva
Predstaviteľmi obmedzenej samosprávy boli do reformy v 70 – tych a 80 – tych rokoch 19. storočia richtár („birov“) a niekoľkí prísažní. Richtár sa tešil u spoluobčanov veľkej úcte a prirodzenej autorite. Obyvateľstvo obce si mohlo do tohto úradu zvoliť iba človeka, prijateľného pre miestnych zemepánov. Medzi jeho právomoci okrem správy obce patrilo aj nižšie súdnictvo a spolu s drábmi zemepána dohliadal na plynulé odvádzanie poddanských dávok. Richtárovi pomáhali pri výkone úradu prísažní. Prísažnými mohli byť len muži sedliaci – hlavy rodín. Po zrušení poddanstva v roku 1848 úrad richtára zostal zachovaný i naďalej, ale zo svojich právomocí stratil kompetenciu súdiť. Po reforme obecného zriadenia v Uhorsku koncom 19. storočia orgány samosprávy reprezentovali obecné zastupiteľstvo, obecná rada a richtár. Po vzniku ČSR štruktúra obecných orgánov zostala v podstate nezmenená, demokratizovalo sa len konštituovanie samosprávy. K zmene konštituovania samosprávnych orgánov pristúpili úrady vojnovej Slovenskej republiky. V rokoch 1940 – 1944 stál na čele obce menovaný vládny komisár a niekoľkočlenné komisárstvo. Tesne po oslobodení vybavoval správnu agendu pre obec Krásnovce Obvodný úrad Miestneho národného výboru (MNV) v Pozdišovciach, od roku 1945 začal riadne úradovať MNV v Krásnovciach. Po roku 1989 vznikol obecný úrad. O „otcoch“ obce máme len útržkovité správy. V roku 1883 richtárčil Andrej Smaržik. V roku 1927 bol zvolený za starostu Štefan Cuprák, ktorý zastával tento úrad už pred 1. svetovou vojnou. Nie je však známe, koho vo funkcii vystriedal. V roku 1936 Štefana Cupráka vo funkcii starostu nahradil Michal Hičo. Vládnym komisárom pre obec bol v roku 1944 menovaný Andrej Hujdič Ondo ml. V roku 1945 sa prvým predsedom MNV stal Andrej Kočiško. Od tohto obdobia sa vo vedení obce postupne vystriedali Ján Andrejko, Michal Popovič, Michal Hujdič, Juraj Štefan, Andrej Hujdič Paučo, Michal Matta, Ján Plutko, Ján Smaržík, Alexander Kozák, Miloslav Hičo a Anna Danková, ktorá pôsobí vo funkcii starostky do dnešných dní.

Obecné symboly
V minulosti obecná samospráva nevyhnutne potrebovala na zhotovovanie obecných pečatí vlastné pečatidlo. Z Krásnoviec poznáme odtlačok okrúhleho pečatného typária z roku 1836, ktorý bol uložený v Krajinskom archíve v Budapešti. Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky schválila začiatkom mája 2003 nasledujúce obecné symboly:
erb
Erb

pečať
Pečať

a vlajku
.Vlajka
Tie predstavujú trojicu najvýznamnejších obecných symbolov, od ktorých možno odvodiť ďalšie – zástavu, koruhvu, krátku zástavu, znakovú zástavu a štandardu starostu obce. Teraz uvedieme odborný heraldický opis erbu Krásnoviec: v modrom štíte pod strieborným položeným a prevráteným kosákom so zlatou rukoväťou strieborné odvrátené radlice – lemeš a sklonené obrátené čerieslo – sprevádzané po bokoch striebornou ľavošikmou sekerou na zlatom porisku a zlatou sklonenou čižmárskou žehličkou. Vlajka obce pozostáva zo šiestich pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej (2/8), modrej (1/8), žltej (1/8), bielej (2/8), modrej (1/8) a žltej (1/8). Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Politický, hospodársky a sociálny vývin
Obec v 15. – 17. storočí: Dejiny Krásnoviec sú úzko späté s dejinami panstva Pozdišovce. O vývoji pozdišovského panstva od polovice 13. storočia podrobne píše vo svojej publikácii o blízkych Šamudovciach Mgr. Mikuláš Jáger. Prvýkrát sa naša obec uvádza až v listine z roku 1403. Prvá písomná zmienka neznamená, že obec vtedy vznikla. Existovala určite pred týmto dátumom. Dnes nie je možné vylúčiť, že sa nájde staršia listina. Dňa 29. 12. 1403 vydal panovník Žigmund Luxenburský, odporcami prezývaný „ryšavá šelma“, na hrade Starý Zvolen listinu, ktorou požiadal hodnoverné miesto – Konvent svätého Kríža v Lelesi, aby „…isté naše majetky: Pozdišovce, Slavkovce, Šamudovce, Krásnovce, Močarany a Suché, ktoré sa nachádzajú v Zemplínskej stolici, spolu s pevnôstkou, ktorá sa nachádza v Pozdišovciach, ktoré patrili nebohému Ladislavovi, synovi Mikuláša, syna Vavrinca z Ujváru, človeku, ktorý umrel bez dedičov a teda tým boli prevedené do našich kráľovských rúk podľa zvykov kráľovstva, so všetkými ich príslušenstvami. Odovzdávame ich Mikulášovi Ryšavému, synovi Vavrinca zo Žbiniec a Matúšovi, synovi Mikuláša z Kľačian a prostredníctvom nich Mikulášovi a Jurajovi, synom Tomáša z Nemeckého, strýčnym bratom Mikuláša zvaného Ryšavý, ale aj Mikulášovi, Petrovi a Benediktovi, synom Benedikta z Lisky, strýčnym bratom menovaného Matúša, za verné služby menovaných Mikuláša a Matúša, a to inými našimi listinami z titulu našej novej donácie. Chceme, aby sa to pre nich ustanovilo podľa známych obyčajov kráľovstva, preto dávame vašej milosti prísne príkazy, aby ste poslali svojho človeka, dôveryhodného svedka, v prítomnosti ktorého náš človek Tomáš z Lastomíra, alebo Ján z odtiaľtiež, alebo Brikcius z Dlhého Poľa, keby ostatní neboli prítomní, príde na tvár miesta uvedených majetkov Pozdišovce, Slavkovce, Šamudovce, Krásnovce, Močarany a Suché, po zákonitom zvolaní ich susedov a blízkych a za ich prítomnosti uvedie tých do panstva na týchto majetkoch a ustanoví pre nich tieto majetky z uvedeného titulu našej donácie do večného vlastníctva, ak nebude nikto protirečiť …“. Hneď po doručení listiny vyslaný kráľov človek Tomáš z Lastomíra spolu s kňazom Pavlom z Lelesa ako svedkom v priebehu dvoch dní osobne uviedli menovaných obdarovaných do ich majetkov, čo potvrdil aj leleský konvent listinou z dňa 10. februára. 1404. V týchto listinách sa po prvýkrát ako súčasť panstva Pozdišovce uvádza aj obec Krásnovce. Jeho súčasťou zostali i v nasledujúcom období. Po uvedenej zmene majiteľov panstva v roku 1403 získal rozhodujúce majetkové postavenie pravdepodobne Mikuláš Ryšavý. Keďže nemal potomkov, adoptoval si mladého zemana Štefana zo Šemše (Semsey). Ten sa stal v roku 1421 vlastníkom polovice Mikulášovho majetku. Zmeny v držbe majetkov však boli v tom čase pomerne časté. Dôvody boli rôzne – odnímanie, respektíve darovanie majetku panovníkom za trest alebo, naopak, za verné služby, sobáše, dedičstvá, výmeny, predaje, zálohovania. Ako potvrdenie týchto slov uvádzame ďalšie údaje – okrem už spomínaných Mikuláša Ryšavého a jeho adoptívneho syna Štefana mali v Krásnovciach v roku 1435 majetkové podiely aj šľachtici z Úpora. V roku 1444 pravdepodobne kráľ Vladislav I. z rodu Jagellovcov odňal pánom z Pozdišoviec ich majetok a dal ho pánom z Rozhanoviec. V roku 1461 kráľ Matej Korvín opäť ustanovil vlastníkom panstva rod Šemšejovcov, konkrétne bratov Jána a Viliama. V nasledujúcich rokoch sa vo vlastníctve majetkových podielov v obci Krásnovce vystriedali viaceré šľachtické rodiny. Podľa daňového súpisu Zemplínskej župy z roku 1598 boli najväčšími zemepánmi v obci Mikuláš Pozdišovský (Pazdicsi) a František Šemšej, menšími Vitus Melith a František Rákoci (Rákoczy). Pre Mikuláša Pozdišovského pracovali z celkového počtu 16 poddanských domov v obci obyvatelia 8 domov, pre Františka Šemšeja obyvatelia 6 domov, pre Vitusa Melitha podobne ako pre Františka Rákociho pracovali obyvatelia jedného sedliackeho domu. Od 17. storočia sa situácia v majetkových vzťahoch zmenila. V roku 1640 prešlo vlastníctvo panstva na vplyvnú rodinu boršodských Sirmajovcov (Szirmay). Peter Sirmaj, zakladateľ pozdišovskej vetvy rodu a stoličný hodnostár, dal v roku 1648 vybudovať v Pozdišovciach rodinné sídlo – neskororenesančný kaštieľ. Ako patrón miestneho kostola uviedol do chrámu protestantského kazateľa.
Obec v 18. storočí Začiatkom 18. storočia, po skončení posledného stavovského povstania v roku 1711, bolo v Krásnovciach i v okolí veľa opustených usadlostí, preto ich postupne osídľovali poddaní z chudobnejších severných častí Zemplína, Šariša a „Užskej verchoviny“. Napriek nariadeniu Uhorského snemu z roku 1715 o zákaze sťahovania poddaných bez písomného súhlasu vrchnosti boli zbehávanie a úteky ľudí, pripútaných doživotne k pôde, často jediným riešením ich zlej sociálne situácie. Poddaní najčastejšie utekali z málo úrodných severných krajov do úrodnejších južných oblastí. Keďže i naďalej platilo pravidlo, že pôda bez poddaného je m?tva, miestny zemepán nemal záujem trestať ani vyháňať novousadených kolonistov, hoci podľa snemového nariadenia mal zbehnutých poddaných najprv hlásiť, potom vrátiť pôvodnému zemepánovi. Prisťahovalci, ktorí nahradili pôvodné obyvateľstvo, do veľkej miery spestrili národnostné i náboženské zloženie svojho nového domova. Prvá vlna prisťahovalectva zasiahla Krásnovce v 20 – tych a 30 – tych rokoch 18. storočia. Z tohto obdobia, z roku 1728, existujú údaje o tom, že do obce prišli poddaní z rusínskych i slovenských obcí bývalého humenského panstva, konkrétne jeden poddaný zo Zvaly a jeden z Hankoviec. Veľmi cenné informácie o obyvateľoch obce v tomto období nám poskytujú rôzne súpisy. Sporadicky zachované údaje spred urbárskej regulácie nám hovoria o tom, že v obci bol odovzdávaný deviatok, t. j. deviata časť úrody (alebo peňažná náhrada v príslušnej hodnote), ktorú ako poplatok odovzdával poddaný miestnemu zemepánovi za prenájom pôdy. Okrem toho boli poddaní zaťažení ešte ďalšou povinnosťou – cirkevným desiatkom. Išlo o poplatok v naturáliách alebo peniazoch, odovzdávaný cirkvi v hodnote desiatej časti úrody. Vrstva poddaných na dedinách v 18. storočí nebola spoločenstvom majetkovo i sociálne rovných ľudí. Najbohatšiu skupinu tvorili sedliaci, ktorí vlastnili celé alebo najmenej osminové usadlosti (sesie), pričom rozrastaním rodiny postupne dochádzalo k deleniu a drobeniu pôvodnej usadlosti. K sesii, ktorej pozemková rozloha sa na území Slovenska pohybovala od piatich do dvanástich hektárov, patril dom, hospodárske staviská (maštale, stodoly), záhrada, orná pôda, lúky a niekedy vinohrady. Sedliacka rodina mala všetko presne ohraničené chotárnymi znakmi – medzami. Druhú sociálnu skupinu predstavovali želiari. Tí vlastnili dom a pôdu v malej výmere. Najchudobnejšími boli podželiari – nemali vlastný dom a zvyčajne bývali v podnájme u sedliakov. Pracovali na ich usadlostiach, prípadne mali osobitne určené, najmä robotné povinnosti voči zemepánovi. Kvantum práce odviedli poddaní na zemepanských majeroch, kde vrchnosť hospodárila vo vlastnej réžii. Panské zeme museli obrábať vlastným náradím a záprahom od jari do neskorej jesene, okrem toho na majeri vykonávali aj množstvo ďalších robôt, napríklad rôzne opravy. Sedliaci v obci okrem vlastnej prenajatej pôdy užívali spoločné pasienky a lúky, kam vyháňali dobytok na pašu. V spoločnom vlastníctve užívali i kus pôdy, kde si podľa vopred dohodnutej výmery mohli narúbať drevo na kúrenie, na stavbu chalúp či hospodárskych budov. Obecné sídla v okolí Michaloviec boli typické vysokým podielom nižšej šľachty – zemianstva na celkovom počte obyvateľstva. Matej Bel, najučenejší Slovák 18. storočia, opierajúc sa o informácie dobrého znalca miestnych pomerov, opísal okolo roku 1732 v knižnom diele, venovanom Zemplínskej stolici, miestne pomery týmito slovami: „Obec od Močarian delí potok. Osada, pôda, vzhľad sa ničím nelíši od Močarian (Močarany – miesto otvorené, príjemné a úrodné, chotár stiesnený). Vlastníci sú tí istí ako v Močaranoch – Sirmajovci, Boronkajovci (Boronkay).“ Na inom mieste M. Bel píše: „Boronkajovci pochádzajú zo Sedmohradska a sú majiteľmi v Krásnovciach a Močaranoch. Sú nástupníci po Štefanovi Boronkajovi, zástupcovi podžupana Zemplínskej stolice. Sirmajovci pochádzajú z boršodských krajov.“ Začiatkom 18. storočia Andrej Sirmaj ako feudálny zemepán bol vlastníkom 3 mlynov, 5 krčiem a celých, prípadne určitých častí 43 obcí v okolí Michaloviec. V roku 1708 mu v Krásnovciach patrili 3 sedliacke a 4 želiarske rodiny, vlastnil i jednu opustenú usadlosť. Zo zemplínskej vetvy šľachtického rodu Boronkajovcov je podľa Slovenského biografického slovníka známy iba jeden jeho príslušník – Štefan Boronkaj, ktorý žil na prelome 18. – 19. storočia, pôsobil v stoličnej správe a súdnictve na strednom Slovensku. Koncom 18. storočia zemepánmi v Krásnovciach boli Sirmajovci, Boronkajovci, Podturnianski (Pottornaya, Potturnyanszky), ktorý mali český pôvod. Rodový majetok mali v Podturni pri Liptovskom Mikuláši. Andrej Podturňaj, jeden zo zemepánov v obci Krásnovce, spomínaný v zápise predurbárskeho stavu zo 7. septembra 1772, sa dostal k majetkom pravdepodobne sobášom s Annou Sirmajovou, vnučkou Mikuláša Sirmaja. Mikuláš bol bratom Andreja Sirmaja. Ten bol otcom Alexandra Sirmaja, ďalšieho zemepána Krásnoviec z roku 1772. Ich spoločným predkom bol Peter Sirmaj, zemplínsky podžupan, ktorý žil v 17. storočí a bol zakladateľom pozdišovskej vetvy boršodských Sirmajovcov. Obrovský zlom v osudoch miestnych ľudí znamenalo obdobie vlády cisárovnej Márie Terézie (1740 – 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 – 1790). Množstvo ich osvieteneckých reforiem zasiahlo bezprostredne do každodenného života našich predkov. Jednou z najvýznamnejších zmien bola tereziánska urbárska regulácia, nesúca meno svojej iniciátorky – imperátorky Márie Terézie. Tento reformačný proces, ktorý začal v Uhorsku v roku 1767, predstavoval zosúladenie povinností poddaných s výmerou pôdy, ktorú užívali. Panovníčka sa tým snažila nielen obmedziť nadmerné vykorisťovanie poddaných zemepánmi, ale sledovala aj zlepšenie schopnosti platiť štátne dane poddanými a zvýšenie produktivity práce v poľnohospodárstve. Súčasne sa propagovalo pestovanie nových poľnohospodárskych plodín a krmovín – zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny a iných. Najprv však bolo nutné zistiť aktuálny stav. Na príkaz dvora rozposielali stoliční hodnostári po jednotlivých kútoch krajiny komisárov, ktorí zisťovali v jednotlivých obciach rozsah povinností poddaných voči vrchnosti i ostatné sociálno – hospodárske pomery. Dňa 7. 9. 1772 prišli do Krásnoviec dvaja stoliční úradníci – Ladislav Sirmaj a Antonius Vass. Na deväťbodový dotazník odpovedali sedliaci Štefan Paľočík, Michal Fejedelem, Juraj Vološin a Andrej Vloczki. Zo zapísaných odpovedí poddaných sa dozvedáme toto výsledné konštatovanie: „Sedliaci Krásnoviec vypĺňajú roboty podľa starého zvyku. Chotár obrábajú dvojpoľným systémom. Rodí sa tu pšenica, jačmeň, ovos. Lúky a pasienky – keď nie sú zaplavené, sú hojné. Palivo donášajú zo susedstva, ale i oni majú lesy. Peniaze si zarobia prevážaním soli a vinohradníckou prácou. Na trh chodia do Humenného a Michaloviec. Bohaté sú ich záhrady a pália pálenku. Cirkevný desiatok platia peňažne. Zemepánovi dodávajú dežmu z ovsa. Za dánky dávajú sliepky a priadzu. V Krásnovciach hnoja raz za 4 roky“. Okrem týchto údajov sa dozvedáme mená ďalších poddaných (Michal a Ján Szentovci) i miestnych zemepánov (Alexander Sirmaj, Adam Boronkaj, Andrej Podturňaj). Po zavedení urbára bolo v obci zaznamenaných 21 sedliakov a 1 želiar. Celková rozloha urbárskej pôdy, zaradenej podľa bonity do druhej akostnej kategórie, predstavovala 164 hektárov. V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil nevoľníctvo v Uhorsku, čo znamenalo pre ľud nadobudnutie osobnej slobody a možnosť neobmedzeného sťahovania. Zemepán už nemohol ľudí k pôde pripútavať, vyháňať ich z nej ani usadzovať v iných častiach svojho panstva. Poddaní mohli slobodne zakladať rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl a disponovať vlastným majetkom. V prvom systematickom sčítaní obyvateľstva (tzv. Jozefínskom – podľa syna Márie Terézie Jozefa II., ktorý toto sčítanie nariadil) v Uhorsku v rokoch 1785 – 1787 sa uvádzal presný počet domov, rodín a obyvateľov. Zaznamenávala sa už aj šľachta, ktorá sa dovtedy kvôli strachu zo zdanenia nedávala zapisovať. Okrem toho bol uvedený aj presný počet kňazov a iných príslušníkov nižšej sociálnej triedy (podželiarov, sluhov, tovarišov).
buy Mesalamine online Obec v 19. storočí Do polovice 19. storočia nežila v obci žiadna významnejšia šľachtická rodina, ba ani duchovenstvo. V lete roku 1831 začala zúriť v okolí Krásnoviec cholera. Táto epidémia zasiahla i samotnú obec, ľudia začali vo veľkom množstve umierať. Vypukol hromadný strach a nedôvera k práci lekárov. Keď nevzdelaní dedinčania videli, že „fiškusi“ sypú do studní biely prášok (v skutočnosti chlórové vápno na dezinfekciu) a ďaleko od obývaných miest kopú jamy (budúce masové hroby), ich dovtedy potlačovaná nespokojnosť sa už nedala korigovať a vybuchla v plnej, divej sile. Davy akoby zmyslov zbavených poddaných sa túlali po okolí, zabíjali panstvo a duchovenstvo, rabovali ich majetok. Toto vyčíňanie skončilo až po niekoľkých týždňoch, keď voči rebelujúcich ľuďom muselo zasiahnuť pravidelné vojsko. Niekoľko desiatok poddaných, miestnych vodcov vzbury, bolo popravených a niekoľko tisíc ľudí, účastníkov tohto roľníckeho povstania, bolo odsúdených na mnohoročné tresty väzenia. Po tomto „cholerovom povstaní“ sa pripútanosť a závislosť poddaných voči vrchnosti ešte zvýšila. Revolúcia v roku 1848 priniesla i do tejto časti krajiny určité zmeny v hospodársko – sociálnych pomeroch. Na základe marcových zákonov uhorského snemu sa zrušilo poddanstvo. Zrušil sa zemepanský deviatok a cirkevný desiatok. Vrchnosť stratila súdnu právomoc nad poddanými, zaviedlo sa zdanenie aj pre šľachtu. Do spoločného vlastníctva dostali bývalí urbariálni poddaní tzv. urbársky majetok, za pôdu, lesy a pasienky však museli aj naďalej odvádzať robotu až do prijatia zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov v roku 1896. Zmeny pomerov v postavení poddaných však prichádzali do Krásnoviec a okolia veľmi pomaly. Sedliaci získavali pôdu, na ktorej po celé generácie pracovali, do vlastníctva. Chudobnejší obyvatelia začali pracovať ako poľnohospodárski robotníci na pánskych veľkostatkoch v okolí. O sociálnom rozvrstvení svedčí i počet obyvateľov, ktorí mali voličské právo. Podľa uhorských zákonov mohli voliť len muži nad 24 rokov na základe starého práva, vzdelania, dostatočného príjmu alebo dostatočného majetku. Ženy voliť nemohli. V roku 1861 mohli v Krásnovciach do uhorského snemu voliť len 40 občania, a to 39 na základe nehnuteľného majetku a 1 na základe starého šľachtického práva. To znamená, že v tomto období tu už žila nejaká, pravdepodobne zemianska rodina. O 31 rokov neskôr, v roku 1892, mohlo voliť už len 29 obyvateľov obce. V 70 – tych rokoch 19. storočia došlo na Zemplíne k viacnásobnej neúrode zemiakov. Okrem toho sa začali na mnohých veľkostatkoch zavádzať mláťačky a iné stroje, ktoré nahradili prácu poľnohospodárskych robotníkov. V dôsledku týchto javov sa začali šíriť hlad a bieda. Mnohí obyvatelia videli jediné východisko z tejto krajne nepriaznivej situácie vo vysťahovaní. V rokoch 1869 – 1880 postihla celú Zemplínsku župu masová vlna vysťahovalectva, najmä do Ameriky. Niektorí vysťahovalci zostali v „novej domovine“, iní sa po určitom čase vrátili domov a ťažko zarobené peniaze investovali prevažne do kúpy pôdy a stavby nových tehlových domov.
Obec v 20. storočí V obci žilo niekoľko gazdov, väčšinu však tvorili strední roľníci a nádenníci, pracujúci za stravu na okolitých veľkostatkoch. Udalosti 1. svetovej vojny zasiahli i Krásnovce. Muži museli narukovať do armády, niektorí sa z frontu už nikdy nevrátili (Ján Hujdič Paučo, Andrej Kočiško Basar, Ján Luterán). Na poliach museli robiť ženy a deti, čo spôsobilo nízke úrody, hlad a chudobu. Po rozpade Rakúsko – Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918 sa nový štát rozhodol radikálne riešiť problém nedostatku pôdy. Pozemková reforma sa realizovala v 20 – tych rokoch 20. storočia. Cena rozparcelovanej pôdy bola pomerne vysoká, za 1 katastrálne jutro (0,575 hektára) sa platilo i niekoľko tisíc korún. Niektorí obyvatelia, pôvodným zamestnaním roľníci, remeselníci a robotníci, problém nedostatku peňazí na kúpu pôdy riešili možnosťou zarobiť si v USA. Druhá migračná vlna zo Zemplína , ktorá sa začala po roku 1910, práve preto vyvrcholila v 20 – tych rokoch 20. storočia. Navrátilci z Ameriky boli na tom neporovnateľne lepšie, ako ostatní obyvatelia, najlepšie domy v dedine patrili práve im. Dôležité majetkové záležitosti vybavoval pre občanov Krásnoviec notársky úrad so sídlom v Pozdišovciach. Pred rokom 1923 bol notárom Alexander Pollák, od roku 1923 funkciu notára postupne zastávali Gejza Štalter, Otto Šteflíček, Vojtech Janovčík a Gejza Lippay. Za prvej ČSR sa v obci odohralo niekoľko významných udalostí. V roku 1925 boli pozdišovským evanjelickým a šamudovským gréckokatolíckym farárom posvätené 2 nové zvony, určené pre obecnú zvonicu. Staré zvony boli počas 1. svetovej vojny pravdepodobne zrekvirované – strhnuté, rozbité, odvezené, roztavené a použité na výrobu diel. V 20 – tych rokoch chodil cez obec súkromný autobus, v roku 1929 bola zriadená železničná zastávka. V roku 1934 bola na trase Michalovce – Krásnovce – Slavkovce – Oborín – Malčice a späť zavedená štátna autobusová doprava. V roku 1938, po prijatí zákona o autonómii Slovenska v rámci Československej republiky, sa uskutočnili prvé voľby do snemu Slovenskej krajiny. Postoj k novým politickým pomerom mohli vyjadriť občania vo voľbách. K volebným urnám sa v Krásnovciach dostavila prevažná väčšina voličov, platné hlasy odovzdalo 262 voličov, 3 odovzdali prázdne obálky. Boje 2. svetovej vojny sa obce bezprostredne dotkli najmä počas prechodu frontu v 2. polovici roka 1944. Príslušníci nemeckého wehrmachtu prišli do dediny 27. 8. 1944 a ubytovali sa v škole, potom po súkromných domoch. Sovietska Červená armáda oslobodila Krásnovce 26. 11. 1944 po kratších bojoch. Po prechode frontu bol z dôvodu nedostatku základných potravín a ostatných nevyhnutných potrieb zavedený lístkový systém, dochádzalo ku konfiškáciám majetku kolaborantov. Postupne však dochádzalo ku konsolidácii pomerov v obci. V roku 1947 bola obnovená autobusová doprava cez obec na linke Michalovce – Malčice. Na základe všeobecného dvojročného budovateľského plánu si i Krásnovce pripravili na roky 1947 – 1948 svoj plán: obec zakúpila dvojkolesovú motorovú striekačku v hodnote 40 tisíc Kčs, opravilo sa hasičské skladište. Do budúcnosti sa plánovalo ohradenie miestneho cintorína na strane od hradskej cesty, cesta od obecného mostu do dediny sa mala vydláždiť. Pripravovala sa aj rekonštrukcia budovy školy, výmena vnútorného zariadenia a celková úprava školského areálu. K hasičskému skladu sa mala pribudovať nocľaháreň, postaviť sa mala márnica. Počas nasledujúceho desaťročia sa uvedené plány začali plniť, s ich realizáciou sa zároveň zvyšovala aj životná úroveň obyvateľov. Nebolo to však také rýchle, ako vyžadovali objektívne potreby. Pre zaujímavosť uvádzame, že v roku 1955 bolo v obci ešte stále negramotných 11 starších občanov. Od roku 1960 sa v Krásnovciach začalo najbúrlivejšie obdobie vo výstavbe moderných domov. V roku 1962 sa vyasfaltovala cesta cez obec, miestneho bubeníka nahradil obecný rozhlas. Dedina bola napojená na systém miestnej autobusovej dopravy mesta Michalovce. V polovici 60 – tych rokov bol v obci uvedený do prevádzky kultúrny dom, obchod s rozličným tovarom a pohostinstvo. Koncom uvedeného desaťročia viac ako jedna pätina obyvateľov pracovala mimo obec, 92 osôb bolo zamestnaných na miestnom JRD a 29 ľudí pracovalo na súkromných hospodárstvach. To, ako sa obyvatelia Krásnoviec postavili k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 dokumentuje tá skutočnosť, že rezolúciu na podporu Alexandra Dubčeka a za odsun vojsk Varšavskej zmluvy podpísalo 405 občanov – veľká väčšina z celkového počtu obyvateľov obce. V 70 – tych rokoch sa zrekonštruovala škola, elektrické vedenie a nočné osvetlenie dediny. Začala sa svojpomocná výstavba budovy nového obchodu, zvyškami po asanovaní domov v Michalovciach sa zasypala dolina (močiar) „Šalitrovňa“ pri miestnom cintoríne. Zároveň sa na tomto mieste začala výstavba nových rodinných domov. V období rokov 1976 – 1981 sa dokončil nový objekt obchodnej prevádzky, urobili sa nové chodníky, miestne futbalové ihrisko sa upravilo vybudovaním šatne. Na cintoríne sa zrealizovalo oplotenie celého areálu a vykopanie studne. Okrem týchto investičných aktivít sa uskutočnila aj rekonštrukcia materskej školy a obnova elektrického vedenia. Obdobie 80 – tych rokov sa nieslo v znamení brigád v obci a na miestnom JRD. Upravovalo a skrášľovalo sa okolie cintorína, kultúrneho domu, hasičskej zbrojnice a materskej školy. V roku 1984 sa ukončila rekonštrukcia zvonice. Do polovice 80 – tych rokov členovia Telovýchovnej jednoty (TJ) oplotili obchod, pohostinstvo a celý areál ihriska, dokončili lavičky okolo celej hracej plochy, zabezpečili napojenie ihriska na elektrickú sieť a rozhlas, vykopali studňu, rozšírili priestory v šatni, sprchy napojili na zdroj teplej i studenej vody a zaviezli prašnú cestu k ihrisku drobným odpadom. V roku 1986 sa postavilo volejbalové ihrisko. Na ihriskách mládež organizovala turnaje vo futbale, volejbale a súťaže v behu na 50 i 500 metrov. V rokoch 1988 – 1989 sa vybudoval miestny vodovod a plynovod. Deväťdesiate roky priniesli rozvoj súkromného podnikania. V Krásnovciach si niekoľko občanov založilo firmy s rôznym predmetom činnosti (predaj potravín a rozličného tovaru, predaj automobilov). Obnovila sa tradícia súkromne hospodáriacich roľníkov. V roku 1991 sa rekonštruovala cesta od obchodu do dediny, opravili sa staré a urobili nové chodníky smerom k Šamudovciam, obnovila a rozšírila sa sieť miestneho rozhlasu do nových ulíc, postavila sa nová cesta na ihrisko. V rokoch 1994 – 1996 sa na cintoríne realizovala stavba a vysvätenie Domu smútku a nádeje, okolo sa položila dlažba, vybudovala sa miestna komunikácia a vyasfaltovali chodníky. V roku 1997 sa opravila budova obecného úradu. Z finančných dôvodov došlo zároveň k zrušeniu miestnej autobusovej dopravy. V roku 2000 starostka Anna Danková, nositeľka medzinárodného certifikátu v odbore Manažment pre volených predstaviteľov miestnej samosprávy, vytvorila vhodné podmienky pre výstavbu a posvätenie novej zvonice, aktuálnej dominanty obce. Okrem toho zorganizovala v Krásnovciach zasadnutie „Miniregiónu“ za účasti starostov Šamudoviec, Hatalova, Budkoviec, Dúbravky, Slavkoviec, Lastomíra, Žbiniec, Markoviec a Hažína. S poslucháčmi Slovenského rozhlasu sa v rannej relácii „Dobré ráno“ starostka podelila o pozitívne i negatívne skúsenosti z riadenia obce.

Náboženské pomery
Začiatkom 15. storočia obyvatelia obce boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Zatiaľ nemáme potvrdené to, žeby v uvedenom období žili v obci i veriaci východného obradu. Komplikovanejšia situácia nastáva v súvislosti s reformačným hnutím, ktoré sa na Slovensku výraznejšie rozširuje okolo polovice 16. storočia. Reformačné udalosti neobišli ani Krásnovce. Práve rodina Sirmajovcov od 17. storočia patrila k ochráncom a donátorom luteránskeho cirkevného zboru so sídlom v Pozdišovciach. Zaujímavé v tejto súvislosti je, že v roku 1700 sa podľa prof. Uličného uvádza zničený a nepoužívaný krásnovský kostol. Nič bližšie sa nám o kostole zistiť nepodarilo. V 18. storočí už máme u nás písomne doložených aj veriacich východného obradu a Židov. Obec sa stala nábožensky pestrou a popri sebe tu žijú, respektíve žili rímskokatolícki, veriaci východného obradu (gréckokatolícki, pravoslávni), protestanti (luteráni, kalvíni) a židovskí veriaci. Panovnícke reformy z konca 18. storočia viedli k tomu, že poddaní dosiahli v náboženskej otázke osobnú slobodu – každý sa mohol dobrovoľne rozhodnúť o príslušnosti k určitej viere. Dovtedy to nebolo prakticky možné. O vierovyznaní poddaného de facto rozhodoval zemepán. Tieto zmeny prispeli k tomu, že v Uhorsku sa vytvorilo nábožensky tolerantné prostredie.
Rímskokatolíci Počet veriacich tohoto vierovyznania sa pohyboval v 18. storočí okolo čísla 50, v 19 storočí okolo stovky a v 20. storočí od vyše 70 po vyše 200 .Veriaci patrili celé stáročia pod právomoc jágerského biskupa. V lete roku 1749 navštívil michalovskú farnosť, kde Krásnovce patrili jágerský biskup František Barkóci (Barkóczy). Vo svojom zápise konštatuje že v Krásnovciach nie je žiadny kostol. Uviedol i presné náboženské zloženie obce. Veľmi dôležité údaje poskytujú cirkevné matriky, ktoré sa v michalovskej farnosti nanešťastie zachovali až od začiatku 19. storočia. Do matrík zaznamenávali kňazi dôležité údaje. Spomenieme aspoň niektorých duchovných pastierov pôsobiacich v tejto farnosti známych starším či mladším pamätníkom: Alexander Opitz, Alojz Otta, Anton Szekely, Ján Tokár, Ján Švec Bilý. V súčasnosti je správcom michalovskej farnosti dekan František Dudo.
Veriaci východného obradu (gréckokatolíci a pravoslávni) V 18. storočí a 19. storočí veriaci východného obradu svojim počtom prevyšovali rímskokatolíkov. V dnešnej dobe tu žije okolo 90 gréckokatolíkov a okolo 80 pravoslávnych veriacich. V roku 1750 navštívil šamudovskú farnosť, kde naša obec ako filiálka patrila, gréckokatolícki biskup Michal Olšavský. V tej dobe tunajší gréckokatolíci (uniati) nemali ešte vlastné biskupstvo ale podliehali právomoci jágerského biskupa. Už pred vznikom gréckokatolíckeho mukačevského biskupstva v roku 1771 mali svojich biskupov. Vráťme sa však do roku 1750. Michal Olšavský konštatuje že v Krásnovciach nie je ani drevený filiálny kostol. Takýto chrám stál v blízkych Šamudovciach. Gréckokatolícke matriky z farnosti Šamudovce sa zachovali už ku koncu 18. storočia. Štúdiom najstarších matričných údajov sme došli k takýmto záverom. Gréckokatolícki veriaci v minulosti sa v prevažnej miere sobášili medzi sebou. Výnimočné boli zmiešané manželstvá. Šamudovská farnosť patrila v minulosti pod rozličné gréckokatolícke dekanáty (napríklad sobraneký, trhovištský). V prvej polovici 20. storočia ju spravovali Juraj Čurgovič a Bazil Nevický. Po úradnom zákaze gréckokatolíckej cirkvi uvedenú farnosť spravovali duchovní z Michalovskej pravoslávnej eparchie (biskupstva). V roku 1990 vrátili pravoslávni murovaný pôvodne farský chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky z roku 1801 späť gréckokatolíkom. Po roku 1990 tvorili Šamudovce filiálku farnosti Dúbravka (duchovný správca Michal Szerdy), v nasledujúcich rokoch filiálku farnosti Michalovce, od roku 1994 boli filiálkou farnosti Topoľany. V roku 1998 bola obnovená pôvodná šamudovská farnosť so správcom Marekom Paľom, od roku 2001 funkciu správcu zastáva Martin Masarejko. V súčasnosti patrí gr.kat. šamudovská farnosť pod michalovský dekanát (protopresbyterát) Košického apoštolského exarchátu. Po vrátení gréckokatolíckeho chrámu pravoslávni veriaci z Krásnoviec pomáhali stavať nový pravoslávny chrám v Šamudovciach. Stavbu dokončili v roku 1994. Zasvätený je Narodeniu Sv. Jána Krstiteľa.O rok neskôr odovzdali do užívania aj novú farskú budovu. Súčasným správcom farnosti patriacej pod michalovský dekanát je Ján Hatrák.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania (luteráni) Od 19. storočia až po dnes počet veriacich luteránov v obci neklesol pod číslo 100. V prvej polovici 20. storočia sa blížil k dvestovke. V roku 2001 v obci žilo 155 luteránov. Je hodnoverne doložené, že v roku 1598 pôsobili evanjelickí kazatelia v bývalom katolíckom kostole v Pozdišovciach. Krásnovskí evanjelickí veriaci tvorili nepretržite od 17. storočia fíliu luteránskeho cirkevného zboru v Pozdišovciach. Ten patril po roku 1734 do Potiskej superintendencie a Šarišsko – zemplínsko – abovského seniorátu. V časoch rekatolizácie cirkevný zbor v Pozdišovciach ako jeden z mála pretrval, na čom mali najväčšiu zásluhu vplyvní zemepáni Sirmajovci – ochrancovia evanjelikov v regióne. Z údajov kanonickej vizitácie v roku 1749 sa dozvedáme, že v obci žilo 31 luteránov (z toho 5 detí). Najstaršie zachované matričné zápisy evanjelického a. v. farského úradu v Pozdišovciach, týkajúce sa aj fílie (filiálky) v Krásnovciach, pochádzajú z roku 1783. V súčasnosti v blízkosti Krásnoviec je nielen kostol v Pozdišovciach, ale i filiálny v Šamudovciach z roku 1928. V súčasnosti pozdišovský cirkevný zbor patrí do Východného dištriktu. V pozdišovskom cirkevnom zbore pôsobili významné osobnosti našich národnych dejín. V 19. storočí Karol Szereday (učiteľ, kantor), literát Jonáš Záborský (kaplán) a v 20. storočí spisovateľ Július Barč – Ivan.. Od roku 1994 je zborovým farárom Vladimír Mako.
Reformovaná kresťanská cirkev (kalvíni) Počty kalvínov v obci minimálne. Až po roku 1900 ich počet prekročil číslo desať. V súčasnosti ich tu žije okolo 42. V 19. storočí veriaci patrili pod kalvínsky cirkevný zbor v Lastomíri. V súčanosti navštevujú novopostavený kalvínsky chrám v Michalovciach.
Židovská náboženská obec (židia) V roku 1828 žilo v Krásnovciach 32 židov, v roku 1877 sa ich počet zvýšil na 70. Miestna ortodoxná židovská náboženská obec prináležala k matričnému obvodu i rabinátu Michalovce. Podľa posledného oficiálneho sčítania obyvateľstva pred deportáciami žilo v Krásnovciach 37 židov. Spomenieme aspoň niektoré židovské rodiny: Moškovitšovci, Weimannovci, Berkovitšovci, Kirschenbaumovci, Schüllerovci. Väčšinou sa príslušníci spomínaných rodín živili podnikaním. Jedinou pamiatkou po týchto našich spoluobčanoch, násilne vyvezených 9. 5. 1942, ostal ich osobitný cintorín. Jeho vznik je datovaný na prelom 19 a 20. storočia. Nachádza sa v smere hlavnej obecnej ulice, na rozhraní chotárov obcí Šamudovce a Krásnovce. Leží po ľavej strane smerom od Michaloviec. Od cesty je oddelený betónovým múrom a kovanou bránou. V zadnej časti cintorína je asi 15 náhrobkov, ich prevažná časť je vyrobená z pieskovca, niektoré sú aj z bieleho mramoru. Okrem údajov o už spomínaných vierovyznaniach sme v archívoch našli i záznamy, ktoré dokazujú prítomnosť „Skúmateľov biblie“ (Svedkov Jehovových, salvišov) v Krásnovciach v období prvej ČSR.

Spoločenské organizácie v obci
Najstaršiu obecnú záujmovú organizáciu predstavuje Dobrovoľný hasičský zbor. Pri svojej obnove v roku 1925 mal 25 zakladajúcich členov. Skutočný dátum vzniku sa nám nepodarilo do dnešných dní zistiť. K funkcionárom obecného hasičského zboru patrili: predseda a zborový samaritán Jozef Kutšinský, veliteľ Pavol Paľovčík, náhradný veliteľ (námestník) Michal Smaržík, tajomník Ján Smaržík, pokladník Juraj Puškár, strojník Michal Remák, dozorca majetku (hospodár) Andrej Hujdič Džugan, revízori Michal Ambro a Andrej Puškár. Po prechodnom utlmení činnosti boli hasiči opätovne zorganizovaní v roku 1928. V uvedenom roku mal zbor už 40 členov a veliteľom sa stal Jozef Kutšinský. Od roku 1934 sa veliteľom hasičov stal opäť Michal Čižmár. V 30 – tych rokoch 20. storočia hasiči vyvíjali najmä kultúrnovýchovné aktivity – usporadúvali hasičské zábavy. Nemáme záznamy o tom, že by hrali i divadlo, čo bolo pre dedinské hasičské zbory bežné. V tradíciách hasičov pokračovala Základná organizácia Zväzu požiarnej ochrany – „požiarnici“ (ZPO), ktorej 40 – členná základňa odpracovala pri úprave obce a pri pomoci miestnemu JRD niekoľko stoviek brigádnických hodín. Okrem toho členovia ZPO realizovali prednášky či relácie v miestnom rozhlase s protipožiarnou tematikou, vykonávali preventívne protipožiarne prehliadky domov a vytvárali požiarno – bezpečnostné hliadky, zabezpečujúce ochranu životov i majetku občanov počas letných žatevných prác. Predsedom „požiarnikov“ bol koncom 80 – tych rokov Andrej Hujdič, veliteľom Anton Andrejko a strojníkom Milan Zásadný, družstvo mladých požiarnikov sa v uvedenom období zúčastňovalo okresnej súťaže „Plameň“, pričom obsadzovalo popredné miesta. Po 2. svetovej vojne v obci vyvíjali činnosť Demokratická strana (DS) a Komunistická strana Slovenska (KSS). Z ostatných spoločensko – záujmových organizácií tu pracovali Československý červený kríž (ČSČK), Československý sväz mládeže (ČSM), Sväz československo – sovietskeho priateľstva (SČSP), od začiatku 80 – tych rokov začali realizovať činnosť základné organizácie Socialistického zväzu mládeže (SZM) a Socialistického zväzu žien (SZŽ). V 70 – tych rokoch bola v obci založená miestna organizácia Československého zväzu záhradkárov (ČSZZ), v roku 1982 bol jej názov zmenený na Slovenský zväz záhradkárov (SZZ). Radou MNV bol v roku 1986 tejto organizácii pridelený opustený dom pri obchode, ktorý si členovia postupne svojpomocne upravili. Členská základňa sa od roku 1982 do roku 1987 rozrástla z 52 na 72 občanov. V roku 1989 sa predsedníčkou zväzu stala p. Kolesárová, o 2 roky ju na tomto poste vystriedal Ján Mitník. V druhej polovici 80 – tych rokov vznikla miestna záujmová organizácia Československého zväzu chovateľov (ČSZCH), predsedom sa stal Peter Mikuš a členovia sa špecializovali na chov okrasnej hydiny, úžitkovej zveriny a exotického vtáctva. Neskôr sa táto organizácia pretransformovala na Slovenský zväz chovateľov (SZCH). Všetky uvedené organizácie usporadúvali brigády, pomáhali miestnemu JRD, podieľali sa na úpravách obce a zapájali sa do rôznych kultúrnych verejno – prospešných aktivít. Po politických zmenách v roku 1989 väčšina z nich zanikla. Záhradkári ukončili svoju činnosť v roku 1993. Prežiť dokázal len Zväz požiarnej ochrany, pričom v 90 – tych rokoch sa jeho činnosť zredukovala len na vytváranie protipožiarnych hliadok počas letných mesiacov.

buy xenical Jednotné roľnícke družstvo (JRD)
Začiatky miestneho JRD siahajú do roku 1950, keď sa vytvoril Prípravný výbor JRD na čele s p. Hrehom. V roku 1952 už v obci fungovalo JRD III. typu, malo 81 členov a hospodárilo na 85% celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy. Prvým predsedom bol na zakladajúcej členskej schôdzi v júli 1952 zvolený Andrej Bánoci. Zo začiatku družstvo nemalo ani stroje, ani ustajňovacie priestory, preto začala výstavba prvého montovaného kravína. Ten však zhorel. V dôsledku nepriaznivých materiálno – technických podmienok sa v roku 1953 JRD rozpadlo. Po tejto udalosti zostalo už v menšinovom družstve hospodáriť len 14 členov na celkovej výmere 38 hektárov poľnohospodárskej pôdy. V tom čase sa dokončovali rozostavané hospodárske stavby – kravín, kurín, ošípareň, sýpka. Od rozpadu JRD v roku 1953 do obnovenia v roku 1958 sa na poste predsedu menšinového JRD vystriedali Rozália Hujdičová, Andrej Bulech, Michal Pastír Lauci, Michal Gnora. V roku 1958 došlo k opätovnému obnoveniu družstva. Na ustanovujúcej schôdzi v októbri 1958 malo JRD už 78 členov s celkovou výmerou 350 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Tým sa stalo väčšinovým družstvom. Novým predsedom sa stal Michal Smaržík – Misto. Od roku 1960, keď do funkcie predsedu JRD nastúpil Ján Smaržík, začalo družstvo zlepšovať svoj strojový park nákupom a prevzatím strojov i inej mechanizácie od Strojno – traktorovej stanice (STS). Zároveň sa začala rozvíjať rastlinná i živočíšna výroba. Pestovali sa obilniny (pšenica, raž, jačmeň), kukurica, zemiaky, cukrová repa, konope a krmoviny, kvalitatívny vzostup zaznamenal chov hovädzieho dobytka a ošípaných. V roku 1965 JRD malo 86 členov a hospodárilo celkovo na 380 hektároch poľnohospodárskej pôdy. V roku 1972 došlo k veľkej zmene v organizácii poľnohospodárstva v obci – JRD Krásnovce a JRD Šamudovce sa zlúčili a vytvorili spoločné JRD „Pokrok“ so sídlom v Krásnovciach. Oficiálne začali spoločne hospodáriť od 1. 1. 1973. Novým predsedom spoločného JRD sa stal Andrej Hujdič, ktorý na tomto poste vystriedal dlhoročného predsedu Jána Smaržíka. Okrem neho v predsedníctve JRD za Krásnovce figurovali Michal Hičo, Juraj Pavlov, Zuzana Pirčová a Ján Andrejko. V roku 1975 bol podaný návrh na zlúčenie JRD „Pokrok“ Krásnovce s JRD Pozdišovce z dôvodov efektívnejšieho využívania strojového príslušenstva. Návrh bol schválený a od 1. 1. 1976 začalo spoločné družstvo pod novým názvom JRD „Pokrok“ so sídlom v Pozdišovciach hospodáriť na výmere 2500 hektárov pôdy. Predsedom tohto JRD sa stal Michal Kačúr, v predstavenstve za Krásnovce pôsobili Michal Hičo, Andrej Hujdič Paučo a Zuzana Pirčová. V druhej polovici 70 – tych rokov sa na JRD zaviedlo pestovanie repky olejnej, slnečnice, vínnej révy, ovocia a zeleniny. V roku 1979 sa predsedom družstva stáva Ján Gido. Koncom 80 – tych rokov sa miestna zložka JRD zameriavala na chov hovädzieho dobytka a produkciu mlieka. Po spoločensko – politických zmenách v roku 1989 došlo i k premenám družstiev. V roku 1991 sa JRD „Pokrok“ so sídlom v Pozdišovciach premenovalo na Poľnohospodárske družstvo (PD) „Pokrok“ Pozdišovce a novým predsedom sa stal Ján Dzurko. V roku 1992 sa v obci objavuje prvý súkromne hospodáriaci roľník – Pavol Ferenc. V uvedenom období sa družstvo opäť premenovalo – na PD „SPOLEX“ a zastrešovalo spojené PD Krásnovce, Pozdišovce, Močarany a Laškovce. Každé družstvo však začalo hospodáriť samostatne. Spoločným predsedom zostal Ján Dzurko, hlavným hospodárom v Krásnovciach sa stal p. Hreha. V roku 1995 okrem miestneho roľníckeho družstva (RD) v chotári pôsobilo i 9 súkromne hospodáriacich roľníkov. O 2 roky neskôr boli v obci zaznamenané 2 poľnohospodárske družstvá – PD „Agro“ a PD „SPOLEX“. Tieto súkromné poľnohospodárske firmy okrem pestovania pšenice, jačmeňa, kukurice a sóje pripravujú z týchto komodít vo výrobniach k?mne zmesi najmä pre využitie vo vlastných výkrmniach ošípaných a hydiny, no zároveň produkujú aj pre obchodný trh.

Školstvo
Dnešná všeobecná gramotnosť, považovaná za samozrejmosť, je výdobytkom len posledných 150 rokov. Základy gramotnosti širokých ľudových vrstiev položila reformou „Ratio educationis“ cisárovná Mária Terézia v roku 1777. Musíme zároveň podotknúť, že ešte nešlo o povinnú školskú dochádzku. S menom učiteľa sa stretávame v už spomínanej vizitácii z roku 1749. Volal sa Jakuba Halveka (Hatreka), ktorý bol kantorom a učiteľom v gréckokatolíckej farnosti Šamudovce. Školu v Šamudovciach pravdepodobne navštevovali aj deti gréckokatolíckych veriacich z Krásnoviec. Nešlo o typickú školu v dnešnej podobe, ale spomínaný Jakub Halvek mal na túto dobu pomerne rozsiahly byt, v ktorom zrejme učil základy čítania a cirkevný spev. Základy písania sa začali vyučovať až po roku 1777, kedy deti, sediac na zemi v domčekoch učiteľov – kantorov, mali na kolenách bridlicové tabuľky a písali na ne tyčinkami tuhy – „gríflikmi“. Evanjelickú drevenú školu, krytú šindľom, postavili za pomoci patrónov v roku 1864. Peniaze na výstavbu daroval i gróf Dionýz Andráši (Andrássy). V budove školy bola učebňa, predizba, kuchyňa, obývačka (byt) a komora. Vchod do triedy (učebne) bol zo spoločnej predizby. Ku škole patril i pozemok, ktorý užíval učiteľ. Od 60 – tych rokov 19. storočia v škole učil Ján Garay. Za jeho pôsobenia v Krásnovciach došlo v celom štáte k veľkej zmene – v roku 1868 bola uzákonená povinná školská dochádzka v rozsahu 6 rokov (od 6. do 12. roku veku dieťaťa). Na slovenských dedinách sa však až do roku 1918 praktizovala veľmi často len 3 – 4 ročná školská dochádzka, najčastejšie cez zimné mesiace. V roku 1877 funkciu učiteľky v obci vykonávala Amália Pišteiová (Pistey), neskôr Šarlota Šimkovičová. V dochovaných záznamoch z vizitácie evanjelického superintendenta Š. Czékusa sa ďalej uvádza, že v roku 1883 nebol v Krásnovciach ani farár, ani učiteľ. Po zániku evanjelickej školy v Šamudovciach koncom 19. storočia bola v Krásnovciach v roku 1902 vybudovaná a vydržiavaná nová spoločná krásnovsko – šamudovská evanjelická škola. Po Šarlote Šimkovičovej bol do roku 1912 učiteľom Pavel Kéhler, po ňom nastúpil Róbert Mathern. V roku 1914 sa učiteľom stal Pavol Kutšinský, ktorý s výnimkou prestávky vo vojnových rokoch 1917 – 1919, keď bol na fronte, učil v škole nepretržite prakticky až do roku 1957. Od roku 1919, po vzniku ČSR, sa v škole učilo už po slovensky (dovtedy sa používala maďarčina) a povinná školská dochádzka sa predĺžila na 8 rokov. V školskom roku 1920/1921 do školy chodilo 77 detí (44 chlapcov a 33 dievčat) a kultúrny život obce v tomto období by nebol plnohodnotný, keby sa doň v hojnej miere nezapájali žiaci miestnej školy formou nacvičeného programu pri príležitosti osláv štátnych sviatkov alebo prezentácie divadelných predstavení pri slávení cirkevných sviatkov. V školskom roku 1922/1923 školu navštevovalo 55 žiakov. Okrem detí evanjelikov z Krásnoviec, Šamudoviec a Močarian tu chodili v menšom počte už aj deti krásnovských rímskokatolíkov. Pozoruhodným faktom sa javí to, že do miestnej školy vôbec nechodili deti krásnovských gréckokatolíkov, tí aj naďalej navštevovali gréckokatolícku školu v Šamudovciach. V roku 1933 popri Jozefovi Kutšinskom začala učiť i Ida Kutinová. Po školskom roku 1933/1934 došlo k zániku tejto jednotriednej ľudovej evanjelickej školy, lebo paralelne s ňou už od začiatku školského roka 1933/1934 začala v dedine fungovať obecná ľudová škola. V spomenutom školskom roku mala obecná ľudová škola spolu 63 žiakov (po zániku ľudovej evanjelickej školy do nej prestúpili aj evanjelické deti), pričom túto jednotriedku s učiteľom Gejzom Šárom navštevovali bez rozdielu vierovyznania len žiaci z Krásnoviec. Z iných obcí tu už deti nechodili. V školskom roku 1934/1935 bol za správcu obecnej školy zvolený Jozef Kutšinský a v dôsledku zvýšenia počtu žiakov na 92 sa táto vzdelávacia ustanovizeň zmenila na dvojtriednu. Zo začiatku bola škola provizórne umiestnená vo Ferkovom dome (č. 78), v roku 1936 si obec prenajala od evanjelickej cirkvi budovu bývalej evanjelickej školy. Zlepšenie priestorových podmienok podnietilo pravidelné usporadúvanie školských divadelných predstavení. V roku 1940 sa škola premenovala na gréckokatolícko – rímskokatolícku ľudovú školu, v roku 1941 vznikol školský spevokol. O rok neskôr, po deportácii krásnovských židov, bola druhá trieda školy umiestnená v opustenom dome Árona Moškovitša (č. 83). Od školského roka 1945/1946 sa zmenil názov na Dvojtriedna štátna ľudová škola Krásnovce a od školského roka 1948/1949 na Národná škola Krásnovce. Národná škola však už bola jednotriedna a mala len ročníky 1 – 5. Popri Jozefovi Kutšinskom sa v uvedenom období v škole vystriedali títo pedagógovia: Milada Krivánková, Jaroslava Chmelařová, Anna Šlapková, Žofia Tkáčiková, Margita Pirháčová, Mária Zozuľáková, Kornélia Lučanská, Ján Béreš, Pavol Paulík, Eliška Dudová, Mária Hančinová, Michal Bodnár. V školskom roku 1956/1957 nestor krásnovskej školy Jozef Kutšinský odišiel do dôchodku a novým riaditeľom sa stal Michal Bodnár. V školskom roku 1960/1961 transformáciou pôvodnej Národnej školy vzniká Základná deväťročná škola (ZDŠ). Do roku 1964 v škole pôsobili títo učitelia: Mária Chrapeková, Mária Gavaľová, M. Chocholová, Jolana Miškocová a Jolana Matová. V roku 1972 sa uskutočnila rekonštrukcia budovy školy – zrealizovala sa prístavba, obnovili sa triedy, zborovňa, kabinety, sociálne zariadenia, zaviedol sa vodovod. To zároveň umožnilo odstrániť 2 – smenné školské vyučovanie. Tento stav však trval len do roku 1976. Na základe rozhodnutia ONV – odboru školstva v Michalovciach bola dňom 1. 9. 1976 dvojtriedna ZDŠ v Krásnovciach zrušená a žiaci boli zadelení do VI. ZDŠ v Michalovciach. V roku 1968 bola v obci zriadená Materská škola (MŠ). Svoju činnosť začala v uvoľnenom školskom byte. Zo začiatku v nej pracovali 2 kvalifikované učiteľky, 1 kuchárka a 1 upratovačka. Po zrušení dvojtriednej ZDŠ v roku 1976 sa škôlka presťahovala do jej budovy. Od založenia v roku 1968 sa v MŠ vystriedali títo vychovávatelia a pedagógovia: p. Čarná, Mária Čuchranová, Tatiana Chocholová, Viera Závadzká, Dana Ferčáková, p. Varmeďová, p. Drobotová, Marta Geciová a Dana Mrázová. Na začiatku 80 – tych rokov sa počet detí v materskej škole pohyboval okolo čísla 30. Postupne, v dôsledku nepriaznivej demografickej situácie, sa toto číslo znížilo na 18 – 24 detí. V roku 1994 do krásnovskej škôlky začali dochádzať aj deti zo Šamudoviec, lebo tam sa MŠ zrušila. Veľmi aktívnym sa v súčasnosti javí Združenie rodičov a priateľov škôlky (ZRPŠ), ktoré vlastnými silami a finančnými príspevkami pomáha udržiavať budovu i okolie MŠ vo vyhovujúcom stave.

Kultúrna a osvetová činnosť
Kultúrna a osvetová činnosť sa po vzniku ČSR v roku 1918 prirodzene sústreďovala v škole. Školské divadelné predstavenia, usporadúvané hlavne v 20 – tych a 30 – tych rokoch, sa realizovali hlavne pri príležitosti veľkých štátnych a cirkevných sviatkov. Prevládali, samozrejme, hry s náboženskými motívmi. V roku 1947 bola v obci založená Miestna osvetová rada. V 50 – tych až 70 – tych rokoch sa na organizovaní kultúrnej činnosti v obci podieľali formou nacvičených programov žiaci miestnej školy, od konca 60 – tych rokov to boli aj škôlkári. V roku 1980 vznikol pri MNV Aktív, neskôr Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ), ktorý organizoval kultúrno – spoločenské akcie pri rôznych obecných či občianskych príležitostiach (uvítanie detí do života, rozlúčky s brancami, sobáše, stretnutia dôchodcov, oslavy životných jubileí a iné). Predsedníčkami tohto orgánu boli Tatiana Chocholová a Antónia Paľovčíková. Okrem spomínaného zboru sa na kultúrno – spoločenských aktivitách formou odborných prednášok, súťaží, kvízov, kurzov, rozhlasových relácií, výstav, rôznych ľudových veselíc, tanečných zábav a diskoték v „Klube mladých“ podieľali aj iné spoločenské organizácie v obci. Miestna verejná knižnica, ktorá vznikla v roku 1947, realizovala výpožičky každú sobotu v podvečernom čase. Od 80 – tych rokov ju viedla Tatiana Chocholová. Po „nežnej revolúcii“ v roku 1989 došlo aj vo sfére obecných kultúrnych aktivít k zmenám. Postupne sa obnovila tradícia rôznych rozhlasových relácií, juniálesov, podujatí pre deti a dôchodcov, ekumenických stretnutí. Po roku 1999 sa oživilo stavanie obecného mája i organizovanie fašiangového plesu.

Šport
O začiatkoch futbalu v obci sa nám do dnešných dní nepodarilo zistiť hodnoverné údaje. Od konca 70 – tych rokov 20. storočia je zaznamenaná existencia Telovýchovnej jednoty (TJ) „Pokrok“ Krásnovce a účinkovanie futbalového oddielu, ktorý však pravdepodobne pôsobil oveľa skôr. Futbalisti mali vlastné trávnaté ihrisko a príslušné účelové zariadenia. V nasledujúcich 15 – 16 rokoch dosahovali muži i dorastenci striedavé úspechy v III. triede okresnej futbalovej súťaže. Predsedom TJ bol od začiatku až do dnešných dní Dušan Andrišov, vo funkcii futbalového trénera pôsobil Václav Bak. V roku 1985 pribudol TJ stolnotenisový oddiel, v roku 1986 aj turistický odbor, pričom počet členov sa oproti roku 1980 zvýšil o 71. V rokoch 1987 – 1988 sa krásnovskí futbalisti zúčastnili turnaja „O pohár predsedu MsNV v Michalovciach“, v poslednom uvedenom roku si zaobstarali aj vlastný autobus. Od roku 1990 do roku 1993 pôsobila v obci Základná organizácia športového ČSTV, ktorá okrem aktivít vo futbale usporadúvala na miestnom ihrisku i dni športových hier. Do II. triedy okresných futbalových majstrovstiev postúpili miestni futbalisti v roku 1993, do I. triedy sa im podarilo dostať v roku 2002. Od roku 1994 dodnes širšiu športovú činnosť suplujú „športové dni“ a „športové popoludnia“ pre deti a mládež, pravidelne konané na miestnom futbalovom ihrisku a na dvore materskej školy. Organizátori – obecný úrad a obecné zastupiteľstvo sa snažia príťažlivými netradičnými súťažami a atraktívnymi cenami zvýšiť záujem Krásnovčanov o pohyb a zvyšovanie telesnej kultúry. Novým počinom, ktorý tiež sledoval uvedené zámery, bolo usporiadanie zatiaľ 1. ročníka futbalového turnaja „O pohár starostky Krásnoviec“ v jeseni roku 2002.

Významní rodáci
Ján Hičo. Narodil sa v Krásnovciach, v chudobnej roľníckej rodine, v roku 1915. Ľudovú školu navštevoval v rodisku. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Užhorode. V rokoch 1941 – 1950 spravoval gréckokatolícku farnosť Markovce. Od roku 1968 bol opäť ustanovený za farára do Markoviec. Zomrel v roku 1971 a je pochovaný pri chráme vo Vyšnom Nemeckom.
Jana Bodnárová – Lattáková. Husľová virtuózka. Účinkuje v Štátnej filharmónii Košice a na košickom konzervatóriu. Vo funkcii koncertného majstra pôsobila v Káhire (Egypt), v SRN a Holandsku. Dlhšie žila v Barcelone (Španielsko) a na Kanárskych ostrovoch.
Ing. Imrich Smaržík. Generálny riaditeľ SEZ, a. s. Krompachy. V roku 1999 daroval rodnej obci Krásnovce na skrášlenie sumu 100 000,- Sk.

Vypracovali:
Dr. Martin Molnár ( Zemplínske múzeum Michalovce )
Mgr. Matej Starják ( Gymnázium Pavla Horova Michalovce )

Výber z použitej literatúry a prameňov
1. Adalékok Zemplén vármegye történetéhez, r. 1899, 1902 a 1914
2. Bel, M.: Zemplínska a Užská stolica. Preklad z latinského jazyka. Bratislava 1999.
3. Borovszky, S.: Magyarország vármegye és városai. Zemplén vármegye. Budapest , b. r.
4. Gajdoš, J.: Stručný pohľad do evanjelických a. v. cirkevných zborov Šarišsko – zemplínskeho seniorátu do r. 1980. Prešov 1994.
5. Jáger, M.: Šamudovce. Michalovce 2002.
6. Kaľavský, M.: Jazykové a náboženské zloženie obyvateľov Zemplínskej župy v polovici 18. storočia. Slovenský národopis 39, č. 3 – 4/1991.
7. Nagy, G.: A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray csálad oklevéltára. Budae 1887.
8. ObÚ Krásnovce. Kronika obce Krásnovce.
9. Pamiatkový úrad SR, pracovisko Michalovce, Krásnovce – židovský cintorín. Spracoval Ing. arch. P. Hriň, 1994.
10. ŠOKA Michalovce, fond Ľudová škola Krásnovce 1922 – 1948.
11. ŠOKA Michalovce, Školská kronika ľudovej školy v Krásnovciach 1864 – 1964.
12. Takács, P. – Udvari, I.: Zemplén megyei jobbágy – vallomások az úrbérrendezés korából I. Nyíregyháza 1995.
13. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2002.
14. Uličný, F.: Reformácia v Zemplínskej stolici v 16. až 18. storočí. In: Reformácia na východnom Slovensku. Prešov 1998.
15. Zemplínske múzeum Michalovce, databanka útvaru histórie ZM.